Simona-Grazia Dima

 

 

 

(Rumunsko)

 

 

BÁSNICKÁ DIELŇA

 

Básnik práve dokončil mizanscénu Smrti.

 (Aký stereotyp pre inštinktívne zrýchlený tep

trýzneného, triumfujúceho nehmotného zvieraťa!)

Potom suchou dlaňou uhládza

dym a zvyšky sadzí obetovania;

a náreku do nebies,

zrazu prestáva a – kam to zmizlo?

Starostlivo odkladá svoje písacie nástroje,

oblieka sa úhľadne a vyberane

navlieka si nepremokavý plášť,

odchádza z miestnosti

a nastupuje do električky.

 

 

PLACHTENIE VO VÝŠKE

 

Bol si ustavične chorý,

kým si si nepovedal:

 „Ešte stále som vták; a odteraz

budem vždy schopný nájsť potravu a potešenie

hore na nejakom útese“,

a potom ako si to vyslovil,

zveril si svoje telo vzdušnému prúdu,

aby si sa mohol stať expertom na tkanie blaženosti.

 

 

RUŽOVÁ ZEM

 

Ružová zem,

šťavnatá zem, nedosiahnuteľná zem,

zriedkavo žmurkneš žartom

aby perleťový lesk mohol zažiariť –

neústupčivo spiaci na tvojom bruchu

ako praveké zviera; utláčané nepriateľmi

a možno rozsievačmi, bezbranná

pred letiacimi dravcami, iba v noci

sa odvážiš natiahnuť svoje údy,

aby nik nevládal chytiť nijakú

z tvojich častí – zajtra zázračné nemluvňa

sa objaví nepoškvrnené v jednej z tvojich brázd.

 

 

SKOK CEZ PRIEPASŤ

 

Nepatrné okno oddeľujúce mráz od jari

a dostatočná miestnosť pre malého vtáka na štart

a vyškriabanie znaku na oblohe

diamantovým pazúrom. V tomto zlomku sekundy

dieťa len zavrelo a otvorilo oči,

trblietavá slza sa skĺzla z jeho tváre.

Rovnako nepredvídane moja ruka uchopila

cez priezračnú vodu vo svete poézie stratenú túžbu

a, žiaľ, nestihla ju zdvihnúť rýchlejšie,

ako jeleň skočil cez priepasť,

a my všetci sme vyšli na chladné vlhké voňajúce pole,

nesúc farby a zástavy: vnútri okamžitého rozdvojenia

medzi ľad a jeho rozpustenie, medzi noc a sen,

medzi ílový súmrak a rannú rosu.

 

 

DNES

 

Hlinená nádoba opustila spálené polia,

práve tam, kde sa zvalila hruda

rozvíreného ticha, pozerá sa tvojím smerom,

visiaca nad smútkom vdovy, opitá horúčavou,

rozdrvená búrkou. Predstieraš nezáujem.

Prekvapený vždy prichádzaš cez to isté miesto

– hmla stúpajúca ráno, ale pokorne premrznutá –

čerstvejší každým uplynulým dňom. Obozretne kladieš svoje oko

proti: hoci prázdny to môžeš počuť vo vnútri tlčúceho srdca

zachráneného života. A v nechápavom átriu

počúvaš, ako to vyslovuje v hlasoch plných slávy

tvoje meno, všadeprítomné všetko neočakávane vzniknuté.

 

 

ZVUK

 

Čakám na zvuk –

nie z usporiadaného orchestra.

Možno to bude

spev vlaku,

siréna v prístavoch

alebo na hromadách odpadkov,

kde rastú ostružiny

krúžiace dokola,

fialové deti,

ktoré sa vždy

pokúšajú ujsť.

 

 

ZLATÝ VTÁK

 

Milujem ťa, veľký zlatý vták,

spaľuješ ma a oblievaš

neviditeľným dechtom

         a nútiš ma padnúť a zakrývaš mi oči

mojou rukou, bez možnosti uniknúť

         spŕšku čiernej smoly vrháš na mňa;

a začínam byť spálená,

         kým sa môj pád mení na krásu

a moje kolená vytvárajú ťažký riedky vzduch,

         chvejú sa ako vejárové záhyby

a dúhové farby sa oslobodzujú z hlbín

         plné nádhery a hrôzy;

a môžem padnúť do tmavých  úbohých miest,

         ktoré mi osvetľuješ

svojím prízračným svetlom,

         aby som mohla vidieť

vo svetle zákonitosti,

         zabúdajúc na všetko,

čo sa stalo náhodou –

         v čase pokoja, vyrovnanosti a nevinnosti

v mojej mysli ďaleko od zábleskov a impulzov majáka;

         potom dvíham oči k tebe,

dôverčivá, šťastná a stratená!

 

 

PÁD DO POÉZIE

 

Skúšala som padnúť. Nedalo sa.

Zo všetkých smerov poézia

natiahla

ligotavú sieť ku mne.

Usilovala som sa zrútiť.

Márne.

Moje nohy sa nedotkli kameňov,

ale ovocia plného hlbokej

a večnej šťavy.

Zo všetkých strán

snívajúce palmy

ťažké od datlí

otvorili oči

a odrazu

súhlasili s odovzdaním svojich životov

do slov.

A medzitým básnik

smiešne, nemotorné a nespútané dieťa,

spadol znova a znova

do močiara, ktorý sa v okamihu

zmenil na zlato.

 

 

 

Z anglickej verzie preložil:  PAVOL JANÍK

 

 

 

 

 

 

 

 

____________________________________________

 

Simona-Grazia Dima sa narodila v Temešvári, v rodine spisovateľov. Keď mala 8 rokov získala cenu za divadelný skeč Licina maska, ktorý uviedli v Bábkovom divadle v Temešvári, ako aj na turné po celom Rumunsku a v zahraničí. Pri príležitosti absolvovania Fakulty filológie Temešvárskej univerzity predniesla celoštátny prejav na rozlúčku so školou. Počas štúdií bola predsedníčkou literárneho krúžku Študentského univerzitného centra v Temešvári. Simona-Grazia Dima je najmä poetkou, ale aj esejistkou, literárnou kritičkou a prekladateľkou. Aktívne prispieva do popredných rumunských literárnych časopisov a je autorkou desiatich kníh poézie: Ecuaţie liniştită (Pokojné stotožnenie), Dimineţile gândului (Rána mysle), Scara lui Iacob (Jakubov rebrík), Noaptea romană (Rímska noc), Focul matematic (Matematický oheň), Confesor de tigri (Tigrov spovedník), Ultimul etrusc (Posledný Etrusk), Călătorii apocrife (Apokryfické cesty), Dreptul rănii de a rămâne deschisă (Právo nechať otvárať sa rany), La ora fulgerului (Keď sa začína blýskať). Uverejnila dve knihy esejí a literárnych kritík a preložila z angličtiny dielo Arthura Osborna Cesta sebapoznania Ramana Maharšiho (názov rumunskej verzie: Sri Ramana Maharshi sau calea Cunoaşterii Supreme).

 

Simona-Grazia Dima je členkou Zväzu rumunských spisovateľov a tajomníčkou Rumunského centra PEN klubu. Reprezentovala svoju krajinu na mnohých literárnych podujatiach v zahraničí, je zastúpená v rumunských a zahraničných antológiách poézie a získala viaceré významné ceny za svoju tvorbu.

 

Simona-Grazia Dima žije v Bukurešti a je editorkou Rumunskej akadémie.

 

Articles similaires

Tags

Partager